načítavam dáta, prosím čakajte
Vážení spoluobčania, priatelia, rodáci,

ďakujeme
stiahnuť fotky
pokračovať
Liptovský Peter Liptovský
Peter
Meniny oslavuje Branislava, Bronislava
Telefón +421 44 5222484

História

Požiare v Liptovskom Petre

Najstarší záznam o požiari v L. Petre pochádza zo začiatku 18. storočia. Podpaľačstvo patrilo medzi najťažšie kriminálne delikty a trestalo sa spravidla smrťou. Právny zástupca Liptovskej stolice na zasadnutí sedrie 4. februára 1727 otvoril proces proti Žofii Bendíkovie, ktorá bývala priamo v krčme v Liptovskom Petre a obvinil ju z úmyselného podpaľačstva. Menovaná v týždni po sviatku Troch kráľov sa päťkrát pokúsila podpáliť hostinec v dedine, ktorý patril Matejovi Podturňanskému. Zámerne sa pokúšala poškodiť majetok svojho pána a obyvateľov, ktorí bývali v Liptovskom Petre. Vypuknutý oheň vždy zlikvidovala dedinská stráž. Následky mohli byť nekonečné, pretože s krčmou by vyhorela celá dedina. Pri vypočúvaní obžalovanej súd nepristúpil k tortúre (mučeniu), ktorá bola na začiatku 18. storočia bežným dokazovacím prostriedkom, keďže Žofia Bendíkovie sa priznala dobrovoľne a z vlastného vnuknutia. V zdôvodnení rozsudku sa uvádza, že pri prvom pokuse podpálila pavučiny na stene pod senom, druhý raz použila horiacu sviečku a zapálila seno, ktoré viselo z povaly. Nasledujúci deň v nočných hodinách zabalila do plátna žeravú pahrebu a vopchala ju v maštali do slamy v posteli. Tu nocovali furmani, ktorí požiar uhasili, hoci začali už horieť steny maštale. Obžalovaná sa podľa vlastného priznania tri razy pokúsila takýmto spôsobom vypáliť krčmu, kde pracovala ako hostinská. Napokon stroskotal aj štvrtý pokus. Oheň založila tak, že zapálila hrubšie, menej kvalitné plátno. Oheň a dym vychádzajúci cez strechu spozorovali domáci obyvatelia, ktorí sa zbehli pred krčmou a uhasili ho. Zájazdný hostinec stál uprostred dediny a požiar sa mohol ľahko rozšíriť na celú obec. Obžalovanú hostinskú Žofiu Bendíkovie čakal ťažký trest. Liptovská sedria sa oprela o platné zákony, najviac o nedávno prijatý zákonný článok II z roku 1723 a rozhodla, že menovaná bude popravená mečom, rukou kata. Peterská podpaľačka tak skončila na mikulášskom popravisku. Veľký požiar vypukol v Liptovskom Petre v noci 30. marca 1751. Vyhoreli domy aj hospodárske objekty, pričom zahynulo množstvo hospodárskych zvierat, škody na mieste zisťovala 12. júna 1751 stoličná komisia, ktorú tvorili slúžny Ladislav Lehocký a prísediaci stoličného súdu Juraj Luby. Väčšina pohorelcov boli sedliaci, ktorí hospodárili na osminových urbárskych usadlostiach. Michal Janík prišiel pri požiari o 2 kravy a jednoročnú jalovičku. V dome Juraja Pastrnaka býval Juraj Slabej. Stratili 2 býkov, pár koní a 2 trojročné jalovičky. Ondrej Vretenár musel oželieť kravu a jalovicu, Ján Ševedliak 4 býkov, Liptovský Peter v 20-tych rokoch 20. storočia 3 pár koní, 2 kravy a jalovicu, Ondrej Paukovie 3 býkov a 3 jalovice, Ondrej Zlejší 2 býkov a kravu, Ján Kušnier aliter (inak) Malya 2 kravy a 3 jalovice, Šimon Gažo l jalovicu, podobne ako Pavol Petrík, Jakub Čatloš 2 býkov, 2 kravy a jalovicu, Matej Čatloš jalovicu, Ján Juriga aliter Debnár, u ktorého býval brat 2 jalovice, Michal Čatloš 2 jalovice a Martin Martinček jalovicu. Na šestinovej usadlosti hospodáril Ján Paukovie, ktorému zhoreli 4 býky, 2 kravy a jalovica, ako aj Ján Hlavaj, ktorý stratil jalovicu. Spolu zahynulo pri požiari 18 býkov, 14 koní, 14 kráv, 9 trojročných jalovíc, 10 dvojročných a 10 ročných jalovíc. Sedliakom Adamovi Perdekovi, Šimonovi Matušovie, vdove po Jurajovi Ševcovi, Pavlovi Krivošovi, Jurajovi Malyovi a Jánovi Hurtákovi zhoreli iba príbytky. Na sviatok Panny Márie v roku 1756 vyhorela polovica Liptovského Petra. Katolícky kostol, fara a škola ostali akoby zázrakom ušetrené. V roku 1761 Liptovský Peter dvakrát vyhorel, obyvatelia utrpeli značné škody. V dedine zostala iba „duša s telem, holý plač a znak z dediny“. V roku 1767 zúril požiar v Liptovskom Petre dva razy a postihol takmer celú dedinu, bližšie informácie sa však v archívnom materiáli nezachovali. Rovnakým nepriateľom obyvateľstva boli aj povodne Belej a záplavy potokov v chotári dediny. Príval v roku 1767 spustošil polia poddaných a zničil úrodu obilnín, ako aj lúky a pasienky, škody spôsobil v tomto nešťastnom roku tiež mor dobytka. Obyvatelia sa ocitli v biednom položení a žiadali liptovskú stoličnú vrchnosť o zníženie daní Katastrofálny požiar, azda najväčší v dejinách Liptovského Petra, postihol dedinu na sviatok Božieho tela 15. júna 1786 (štvrtok po sv. Trojici). Obec vyhorela do tla, obyvatelia nemali kde skloniť svoje hlavy. Niektorí by aj stavali, ale zemepáni sa im vyhrážali cisársko-kráľovským nariadením, podľa ktorého bolo zakázané stavať nové objekty z dreva. Ako stavebný materiál sa povoľoval iba kameň a tehla. Petrania v liste Liptovskej stolici tvrdili, že v ich chotári sa vhodný kameň na murovanie nenachádzal a požiadali vrchnosť o pomoc. V opačnom prípade boli odhodlaní presťahovať sa inde a zanechať v dedine len pusté miesta. Krátko po požiari požiadali Liptovskú stolicu, aby im sprostredkovala dodávku stavebného dreva, potrebného na vybudovanie nových príbytkov. Zemepáni odmietli drevo poskytnúť, hoci o to obec požiadala už viackrát. Poddaní uviedli, že zámerné odkladanie výstavby novej dediny bude mať za následok výpadok v plnení urbárskych a daňových povinností. Napriek tomu, že obyvatelia prišli o všetok majetok, stolica im zabraňovala budovať domy z dreveného materiálu. Znova v liste zo 6. júla 1786 zdôraznili, že v chotári obce sa vhodný stavebný kameň nenachádza, ba ani vápno sa tu nevyrábalo. Ani jeden z obyvateľov by pritom nebol schopný Pôvodný evanjelický kostol a fara 4 vyplatiť murára, hoci by pýtal iba 10 zlatých. Zemepáni im medzitým poskytli menšie množstvo stavebného dreva, z ktorého si postavili dočasné koliby, kde bývali. Zhorel im aj všetko hospodárske náradie. Neboli schopní plniť robotné povinnosti a žiadali stolicu o pomoc. Kráľovská miestodržiteľská rada v Budíne 4. júla 1786 povolila zbierku milodarov pre pohorelcov v Liptovskom Petre na území celého Liptova. Požiar je v latinskom origináli intimátu označený ako fatálny. Zhorelo 40 domov, škody boli obrovské Do konca septembra 1786 zbierka vyniesla 10 zlatých a 15 denárov, ktoré boli deponované v soľnom sklade v Ružomberku. Do 14. novembra 1786 pribudlo ďalších 38 zlatých a 21 denárov. Celkove sa vyzbieralo 60 zlatých a 57 a 3/4 denára. Svätopeterský richtár Juraj Matúš a boženíci Ondrej Cibuľa a Matej Janík 4. januára 1787 potvrdili, že peniaze prijali a rozdelili ich medzi pohorelcov. Nový požiar vypukol v Liptovskom Petre aj roku 1789, a to tesne pred kosbou. Nebol až taký zhubný, zhorelo tu päť domov, v ktorých bývali Pavol, Michal a Adam Čatlošovci, Ondrej Tomčík a Michal Moravčík. Pohorelci prišli o všetok majetok, zachránili iba niekoľko hospodárskych zvierat. Do 7. novembra 1790 nedostali od Liptovskej stolice nijakú náhradu, iba sa im o niečo znížili dane. Na čele Liptovského Petra stál v tomto období richtár Ondrej Cibuľa, starší boženík Ján Dudka a mladší boženík Ján Moravčík. Nový požiar v roku 1790 zapríčinený bleskom im zničil posledné zvyšky majetku a zhoreli im aj domy, Pohorelci žiadali o oslobodenie od platenia daní na dva roky, tak, ako to bolo zvykom v iných dedinách, postihnutých nečakaným ohňom. Po ničivom požiari na konci 18. storočia sa v písomnostiach spomína aj požiar Liptovského Petra v roku 1830. Oheň vzbĺkol neďaleko dreveného hostinca, pri ktorom stála aj drevená obecná zvonica. Postavili ju po spomínanom požiari v terajšom parku pred kultúrnym domom. Keďže v čase požiaru v roku 1830 už napadol sneh, podarilo sa zvonicu zachrániť a požiar rýchlo uhasiť. Veľký požiar postihol Liptovský Peter 20. augusta 1875. Muži z obce boli skoro všetci roztrúsení po svete za prácou a oheň nemal kto hasiť. Požiar vypukol uprostred obce, u Zaťkovcov – Murárov. Na tej strane, kde je dnes veža ohňom vzbĺkli obidve časti dediny. Ničivému živlu padla za obeť skoro celá obec. Podľa ústneho podanie prestavaná evanjelická zvonica pri požiari v roku 1875 horela tri dni a plechová strecha spadla do farskej záhrady. Obyvatelia Petra však nemali po požiari prostriedky na jej opravu, a tak ju len provizórne pokryli doskami. Takto stála až do roku 1885, keď ju majstri z Petra pokryli cibuľovitou červenou plechovou strechou. Pri požiari v roku 1875 zhorela aj drevená budova školy so zadnými stavbami. Pohľad na dedinu od L. Hrádku v pol. 20. storočia 5 Veľmi silný požiar vypukol 3. augusta 1905 okolo 21.30 hodiny. Ničivému ohňu padla za obeť skoro polovica domov a hospodárskych budov v dedine. Žiaľ nepodarilo sa vyšetriť príčinu požiaru. Oheň však vypukol v priestoroch vtedajšej pastierne a silno podporovaný vetrom sa rýchlo šíril na slamené a šindľové strechy domov. Ani sa nestihlo po dedine rozniesť, že horí, už oheň plápolal na troch miestach. V priebehu dvoch hodín ľahlo popolom 50 domov. Vyhoreli aj domy richtára, kurátora, hostinec u Martinčekov, hospodárske budovy pri škole a veža až po zvony. Najväčším problémom bola voda, ktorej bolo na hasenie málo a prekážkou bol aj nedostatok chlapov v dedine, pretože sa väčšina z nich nachádzala na múračkách vo svete. Ako prví na pomoc prišli Jamníčania, neskôr Vavrišania, Dovalovčania a Pribylinčania. Najneskôr prišli hrádockí hasiči. Veľmi už nebolo čo zachraňovať, ale predsa sa podarilo zachrániť kostol, faru, školu a dom notára. Na druhý deň sa strašná správa o požiari Petra veľmi rýchlo rozšírila. Manželky mikulášskych podnikateľov Stodolu, Lacka, Pálku a Šavernocha poslali požiarom poškodeným obyvateľom väčšie zásoby chleba, múky, ryže, slaniny, šiat a obuvi. Opäť boli poškodené veža aj cirkevné budovy. Zvony vo veži údajne zachránil vtedajší zvonár Pavol Gajdoš z Pešti, ktorý v poslednej chvíli vybehol na vežu a s veľkou námahou zavrel železné dvierka od krovu. V nasledujúcich rokov ničivých požiarov ubúdalo. Predsa sa však ešte aj po prve svetovej vojne vyskytli väčšie, či menšie pohromy. Jeden z väčších požiarov vypukol v Liptovskom Petre 21. mája 1926 o 1. hodine v noci. Oheň vypukol na okraji obce v humne Michala Čatloša Hurtáka. Pri požiari zhorelo 5 hospodárskych budov. Požiar sa podarilo uhasiť až o 3.30 hod. ráno. Škody utrpeli: Ján Čatloš Šefer vo výške 9360,- korún, Peter Krivoš 6900,- korún, Eva Bátiková vo výške 6860,- korún, Michal Uličný 2050,- korún a najväčšiu Michal Čatloš 12592,- korún. O dva mesiace na to horelo v Liptovskom Petre opäť. O 11. hodine večer začala horieť strecha na humne vdovy Júlie Vozárikovej. O 1. hodine ráno sa podarilo požiar uhasiť, ale škoda bola vyčíslená na 12400,- korún. Príčiny požiarov neboli zistené. V noci 19. decembra 1929 vypukol požiar v sklade obchodu vdovy J. Štukovskej. Jeho príčinou bolo vznietenie horúcich sadzí. Vdove vznikla za hodinu požiaru škoda v sklade za 4 tisíc korún. Väčší požiar vypukol 23. mája 1932 pri búrke o pol druhej v noci v humne Juraja Čatloša u Krivošov, do ktorého udrel blesk. Oheň sa aj napriek rýchlemu zásahu hasičov rozšíril okamžite aj na humno Miloša Chomu a vdovy Emílie Tomčíkovej. Rovnako po údere blesku vypukol v obci požiar aj 1. júla 1938. Vtedy ako prvé začalo horieť humno Petra Vozárika o 11 hodine večer. Humno Petra Vozárika zhorelo úplne, škoda na ňom Obecný dom v L. Petre 6 bola vyčíslená na 16930 korún. Od neho sa chytili aj humná Adama Balcu, ktorý utrpel škodu 6975,- korún a Jozefa Čatloša s menšou škodou 5900,- korún. Predpoklady vzniku hasičského zboru Požiare boli v minulosti najväčšími pohromami pre mestá a dediny. Preto bola v každej dedine zriadená funkcia nočného strážcu, hlásnika, ktorého povinnosťou bolo dozeranie nad verejným poriadkom a pokojným spánkom obyvateľov obce. Povinnosťou hlásnika pri zistení požiaru bolo vyhlásiť poplach, či už hlásnou trúbou alebo na miestnej zvonici. V malých obciach bol hlásnik jeden, vo veľkých obciach aj dvaja. V mestách Ružomberku a Hybiach bola v 18. storočí zriadená funkcia vežových vachtárov, v Liptovskom Mikuláši bolo ustanovených päť dvojíc požiarnych inšpektorov, ktorí mali za úlohu kontrolovať protipožiarne opatrenia v meste. Nedodržiavanie protipožiarnych opatrení sa v každej obci aj meste stíhalo peňažnými pokutami a telesnými trestami. Jedným z opatrení, ktoré malo častým požiarom v dedinách a mestách s hustou zástavbou zabrániť, bolo nariadenie stavať domy z tehál alebo z kameňa. Aj v Liptovskom Petre existovala podobná osoba, ktorá mala na starosti ochranu stavieb pred vypuknutím požiaru, ale konkrétne dôkazy z 18. storočia o tom chýbajú. Dňa 26. júna 1788 vydal cisár Jozef II. protipožiarny poriadok, ktorý bol zverejnený aj v obciach v Liptove. Pozostával zo štyroch kapitol. Prvá sa zaoberala preventívnymi opatreniami, v druhej kapitole sa predpisoval spôsob organizácie strážnej služby a burcovania na poplach, v tretej bol návod ako požiar lokalizovať a v štvrtej boli pokyny na odstraňovanie následkov a vyšetrovanie príčin požiaru. Na Titulná strana protipožiarneho poriadku Jozefa II. Z roku 1788 7 základe uvedeného dokumentu vydal 29. júla 1788 hlavný župan Liptovskej stolice „Požiarny poriadok stolice liptovskej“. Nariadenie obsahovalo 16 bodov, v ktorých sa prikazovalo: udržiavať vzdialenosť medzi domami na 2 - 3 siahy, stavať humná ďalej od obytných domov, nesušiť ľan a konope na pôjdoch, nestavať domy v lese, nechodiť s fajkou v budovách, nepoužívať sviečky a fakle v maštali a na pôjde, opatrne zaobchádzať s pecou pri pečení chleba, stavať kováčske dielne sto krokov od dediny alebo najbližšieho domu, udržiavať pri domoch požiarne studne alebo sudy naplnené vodou, v každom desiatom dome držať železný hák, vydržiavať nočnú stráž a v prípade požiaru zhodiť zo susedných domov strechu z dôvodu nešírenia ohňa. Požiarny poriadok dokonca stavebníkom hrozil, že ak neuposlúchnu nariadenie o zákaze stavby drevených domov, budú musieť ich asanovať. V roku 1857 komisár Liptovskej župy Jozef Kučera vydal rozsiahly protipožiarny poriadok a na jeseň roku 1859 župa nariadila všetkým majiteľom domov zadovážiť si železný hák, rebrík a pred dom umiestniť sud s vodou. Aj napriek týmto opatreniam a predpisom, ktoré mali požiarom zabrániť, sa nepodarilo bilanciu tohto živlu obmedziť. Významným medzníkom v dejinách protipožiarnej ochrany bolo vznikanie prvých hasičských zborov, resp. ohňohasičských spolkov. Napomohlo tomu aj nariadenie Uhorského ministerstva vnútra číslo 5388 - II. z 12. augusta 1888, podľa ktorého bola každá obec povinná založiť si útvar hasičstva, či už platený (väčšinou v mestách), dobrovoľný na spolkovom základe, alebo povinný zložený z mužov vo veku medzi 20 - 40 rokov, pod vedením predstavenstva obce. Zákonný článok číslo XXII z roku 1886 o obecnom zriadení v celom Uhorsku upravil pôsobnosť obcí v protipožiarnej ochrane a určil im povinnosť vydržiavať si vlastné hasičské zbory z obecných prostriedkov. Prvý takýto dobrovoľný hasičský zbor vznikol v Uhorsku už v roku 1870. Prvý dobrovoľný hasičský zbor v Liptove vznikol v Ružomberku v roku 1874. Za ním v krátkom čase nasledovali ďalšie: v Liptovskom Hrádku v roku 1880, v Bobrovci v roku 1881, v L. Trnovci v roku 1881, v L. Mikuláši v roku 1888, v Palúdzke v roku 1884 a v L. Sielnici v roku 1891. V hornom Liptove to bola v roku 1891 Štrba a potom v roku 1892 rad ďalších spolkov: L. Peter, Vavrišovo, Jamník, Pribylina, Východná, Važec, L. Teplička, Hybe, Dovalovo a L. Kokava. V roku 1898 vznikol spolok v L. Porúbke a v roku 1911 v Podturni. V roku 1893 Liptovská župa vydala protipožiarny poriadok, ktorý celé územie Liptova rozdelil na tridsať hasičských obvodov, združujúcich niekoľko obcí. Tento rok sa preto považuje za začiatok organizovanej požiarnej ochrany v Liptove. Ručné striekačky na konci 19. storočia 8 Hasičský zbor v Liptovskom Petre Keďže požiare boli v Liptovskom Petre častým javom, už v roku 1865 obec kúpila ručnú striekačku (sykačku) pravdepodobne od firmy Fridrich Seltenhofer zo Šoprone. Podľa obecných účtov z druhej polovice 19. storočia v januári 1865 richtár obce Pavol Martinček vyplatil v Liptovskom Mikuláši zálohu 40 zlatých za objednanú striekačku, koncom apríla ďalšiu splátku vo výške 40 zlatých, na začiatku mája ďalších 60 zlatých a v polovici augusta 31 zlatých, t.j. spolu 191 zlatých. Striekačku doviezli z Liptovského Mikuláša furmani z Vavrišova 2. mája 1865. Ešte v tom istom roku sa začala stavba provizórneho hasičského skladu (búdky pre sykačku). Drevo dala obec a ostatný materiál a práca stáli 19,16 zlatých. Podľa zachovaných dokladov a súpisu hasičských spolkov v Hornom Liptove z roku 1912 pre Slúžnovský úrad v Liptovskom Hrádku, hasiči v Liptovskom Petre si vlastný „Dobrovoľný hasičský spolok“ (v maď. Szentpéteri önkénytes tüzoltó egylet) založil už v roku 1892. Hasiči pravdepodobne používali ručnú striekačku, ktorú obec kúpila v roku 1865. Iniciátorom vzniku aj prvým jeho predsedom bol vtedajší notár v Liptovskom Petre Emil Launer a od roku 1907 ho vystriedal notár Ján Balogh. Obec dala hasičom ušiť z plátna uniformy, ktoré mali na blúzach vyšité písmená „TO“ (z maď. tüzoltó – dobrovoľný hasič). Činnosť spolku sa utlmila vypuknutím prvej svetovej vojny pod vedením notára Bélu Valzera. Keďže predpisy súvisiace s hasičstvom sa po roku 1918 zmenili a na bojiskách vojny ostalo až 27 dospelých mužov z dediny, z ktorých viacerí boli v rámci spolku činní, ustala aj činnosť dobrovoľných hasičov z Liptovského Petra. Priaznivá situácia pre vznikajúce hasičské zbory nastala až po roku 1918. V roku 1922 vydala Liptovská župa nový požiarnopolicajný štatút a každá obec si schválila na základe tohto vlastný požiarnopolicajný štatút. Toto obdobie bolo bohaté aj na vznik požiarnych zborov a zvlášť po roku 1922, keď vznikla v Martine Zemská hasičská jednota na Slovensku, ako zastrešujúci orgán hasičstva na Slovensku. Hasičské zbory v jednotlivých obciach metodicky a organizačne Tabuľka s údajmi o vzniku, počtoch striekačiek a členov z obvodu Slúžnovského úradu v L. Hrádku z roku 1912 9 usmerňovali Okresné hasičské jednoty. V polovici 30-tych rokov boli na území Liptova dve okresné hasičské jednoty, a to v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku, zastrešujúce 99 dobrovoľných hasičských zborov s 1814 dobrovoľnými členmi. Medzi prvými v Liptove po prvej svetovej vojne boli hasiči z Liptovského Petra, ktorí sa zorganizovali už začiatkom 20- tych rokov. Stalo sa tak na valnom zhromaždení členov v roku 1921 (presný dátum sa nezachoval). Za hlavný cieľ zboru si zhromaždenie určilo poskytnutie pomoci pri živelných pohromách, ale členovia sa mali aj vzdelávať prostredníctvom rôznych prednášok, kurzov a zdokonaľovať a fyzicky pri cvičeniach hasičov. Pohotovosť zboru mali zabezpečovať hasičské cvičenia, ktoré sa delili na teoretické a praktické. Teoretické cvičenie pozostávalo z niekoľkých okruhov ako: požiarno-policajné predpisy, náuka o hasičstve, služobný poriadok, výzbroj a výstroj hasičstva, hasičská taktika a samaritánska služba. Praktický výcvik bol orientovaný na poradové, technické a taktické cvičenia. Prvým predsedom zboru sa stal Ján Plšík, povolaním lesný úradník, ktorý žil v Liptovskom Petre. Podpredsedom bol zvolený Adam Balco, murár z Liptovského Petra a jednateľom sa stal Jozef Švaňo, tunajší roľník. Zbor v nasledujúcom roku po založení požiadal Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska o schválenie stanov. V roku 1923 ministerstvo stanovy schválilo pod číslom 9974/1923 adm. V. Medzi členov, ktorí najdlhšie ostali verní zboru hasičov L. Petre patrili aj medzivojnoví členovia Elemír Debnár (1926), Miloš Uličný (1930), Ján Slabej (1930) a Vladimír Šintaj (1926), ktorí boli členmi zboru ešte aj v polovici 70-tych rokov. Zmeny v organizácii zboru nastali v roku 1934, keď bol na valnom zhromaždení zvolený do čela zboru Elemír Reiskup, notár v Liptovskom Petre. Na podpredsedníckom mieste aj naďalej ostal Adam Balco. Jednateľom sa stal Jozef Gažo. Elemír Reiskup sa narodil 29. apríla 1900 vo Vrútkach. Študoval notársky náukobeh v Martine a neskôr bol Dovezenie dvoch nových zvonov do L. Petra v roku 1926 z firmy Bratia Fischer v Trnave, v pozadí miestni hasiči Slávnostný krst novej motorovej striekačky za obecným domom niekedy v roku 1934 10 členom mnohých kultúrnych a sociálnych spolkov. Ako notársky adjunkt v Liptovskom Petre pôsobil až do roku 1945. Bol ženatý s rodáčkou z Petra Kamilou Gažovou, známou kultúrnou pracovníčkou. Ich syn Ctibor Reiskup (*1929 +1963) bol československým reprezentantom vo veslovaní. Po oslobodení v roku 1945 mal hasičský zbor v Liptovskom Petre 26 členov a veliteľom bol Vladimír Šintaj. Základňa zboru sa v povojnových rokoch veľmi rýchlo rozrastala. V roku 1948 mal zbor už 38 členov a na jeho čele stál Ján Vongrej. V rokoch 1944-1950 do zboru prišli ďalší nováčikovia: Ján Bakalár (1949), Dušan Kostovič (1949), Ján Mihok (1947), Milan Petráško (1944), Milan Krivoš (1946) a Vladimír Bakalár (1947). V roku 1951 prebehla reorganizácia hasičstva v celej Československej republike. Centrálnym orgánom sa stal Československý zväz hasičstva so sídlom v Prahe, pod ktorý patrili krajské hasičské jednoty, okresné hasičské jednoty a dobrovoľné hasičské zbory, ktoré boli začlenené do novovytvoreného Národného frontu. Podľa zákona číslo 62/1950 Sb. prevzali národné výbory povinnosť starať sa o požiarnu bezpečnosť v obciach. Na Slovensku zabezpečoval organizáciu zborov Slovenský ústredný výbor Československého zväzu hasičstva v Bratislave. Organizáciu hasičstva na nižšej úrovni ďalej upravoval nový organizačný poriadok. Zmeny sa dotkli aj nového obsadenia vedúcich funkcií krajských jednôt až po jednotlivé zbory, ktoré sa udiali na valných zhromaždeniach zborov na jar roku 1951. Uvedené zmeny dali v podstate bodku za spolkovou organizáciou hasičstva na Slovensku. Dobrovoľný hasičský zbor v Liptovskom Petre bol premenovaný na Miestnu jednotu Československého sväzu hasičstva v Liptovskom Petre a riadil sa novými stanovami, schválenými Okresným národným výborom v Liptovskom Hrádku. Podľa zákona 35/1953 Zb. o štátnom požiarnom dozore a požiarnej ochrane a zákona 95/1953 Zb. o organizácii štátneho požiarneho dozoru bolo konštituovanie požiarnej (nie hasičskej) ochrany nanovo upravené a boli utvorené osobitné orgány štátneho požiarneho dozoru. Miestnymi orgánmi štátneho požiarneho dozoru sa stali krajské správy požiarneho dozoru pri Stavba požiarnej zbrojnice v roku 1958 11 krajských národných výboroch a ich podriadenými orgánmi boli okresné, mestské a obvodné inšpekcie štátneho požiarneho dozoru. Od roku 1953 existovala v Liptovskom Petre Miestna jednota Československej požiarnej ochrany. Podľa zachovaných údajov bol v roku 1951 veliteľom miestnej jednoty Československého hasičstva Vladimír Šintaj a tajomníkom Štefan Uličný. V roku 1952 bol predsedom miestnej jednoty Michal Slabej, podpredsedom aj veliteľom zároveň aj naďalej Vladimír Šintaj a jednateľom Rastislav Uličný. V roku 1956 bol predsedom Kostovič a podpredsedom M. Uličný. V 50-tych rokoch pribudli ďalší členovia: Pavol Bakalár (1959), Ján Debnár (1956), Vladimír Hyben (1956), Vladimír Chlebo (1958), Pavol Kermiet (1952), Kazimír Kermiet (1958), Ján Kohút (1955), Vladimír Krivoš (1956), Ľudovít Petráško (1955), Peter Stacho (1957), Peter Stacho (1957), Viliam Zuzaniak (1956), Stanislav Stupka (1958), Pavol Slabej (1956), Ján Šintaj (1956) a Ľudovít Surovček (1955). Ďalšie zmeny v organizácii hasičstva zaznamenal zákon o požiarnej ochrane číslo 18/1958 Zb. Centrálnym orgánom sa stal Československý zväz požiarnej ochrany. Vznikli jednotky požiarnej ochrany, požiarne útvary a požiarne zbory. Po územnej reorganizácii v roku 1960 sa vytvoril na miesto troch okresných výborov zväzu požiarnej ochrany jeden Okresný výbor zväzu požiarnej ochrany v Liptovskom Mikuláši. Jeho úlohou, tak ako aj úlohou predchádzajúcich okresných výborov, bolo ochraňovať vtedajšie národné hospodárstvo, životy a majetok ľudí pred následkami požiarov, havárií a živelných pohrôm. Okresný výbor zväzu požiarnej ochrany združoval a riadil základné a závodné organizácie na území okresu a raz za dva roky zvolával okresnú konferenciu. V roku 1955 mala miestna jednota 38 členov z toho 1 ženu a 8 žiakov. V roku 1960 poklesla členská základňa na 31 členov a na začiatku 1961 opäť poklesla na 21 členov. Na konci roku 1962 mal dobrovoľný hasičský zbor už 42 členov, rovnako aj v polovici roku 1964. V roku 1965 mal zbor 37 mužov a 2 ženy. V roku 1958 začal miestny národný výbor stavbu hasičskej zbrojnice, podobne ako v okolitých obciach, v akcii 5M. Podľa zachovaných kariet členov patrili do základne Dobrovoľného hasičského zboru v Liptovskom Petre v rokoch 1960-1970 títo členovia (rok v zátvorke znamená vstup, príp. výstup z DPZ): - muži – Miloslav Balco (1964), Ján Bakalár (1949), Pavol Bakalár (1959), Dušan Cibuľa (1961), Vladimír Čatloš (1964), Ivan Debnár (1964), Ján Debnár (1956), Elemír Debnár (1926), Daniel Frndák (1961), Pavol Húsenica (1964), Vladimír Hyben (1956), Vladimír Chlebo (1958), Alexander Jančevič (1963), Pavol Kermiet (1952), Kazimír Kermiet (1958), Ján Kohút (1955), Dušan Kostovič (1949), Vladimír Krivoš (1956), Ján Mihok (1947), Ľudovít Petráško (1955), Milan Petráško (1944), Ján Slabej (1930), František Švoš (1964), Peter Stacho (1957), Vladimír Šintaj (1926), Dušan Štekláč (1961), Miloš Uličný (1930), Ľudovít Vongrej (1964), Mikuláš Vyšný (1960), Viliam Zuzaniak (1956), Stanislav Stupka (1958),  12 Pavol Slabej (1956), Ľudovít Kapitáň (1960), Viera Slabejová (1961), Mikuláš Kantár (1964), Jozef Krivoš (1961), Ján Šintaj (1956-1967), Rastislav Dreisaeitel (1962-1965), Jaroslav Jurčo (1960-1965), František Štekláč (1961- 1965), Peter Krivoš (1962-1964), Ľudovít Surovček (1955-1964), Milan Krivoš (1946-1964), Ľudovít Blška (1945-1964) Ján Žiška (1961-1964) a Vladimír Bakalár (1947). - ženy – Viera Uličná (1961), Marta Kotríková (1962), Júlia Guzmanová (1961- 1964), Emília Vongrejová (1961-1964), Anna Jurášová (1961-1964), Oľga Hybenová (1960-1964), Dana Gažová (1963-1964) a Vlasta Jurčová (1961- 1964).