načítavam dáta, prosím čakajte
Vážení spoluobčania, priatelia, rodáci,

ďakujeme
stiahnuť fotky
pokračovať
Liptovský Peter Liptovský
Peter
Meniny oslavuje Anabela
Telefón +421 44 5222484

Narodili sa tu

Štefan Bella / prírodné vedy

prof. Ing. Štefan Bella

prof. Ing. Štefan Bella

hydrotechnik, akademik ČSAV, spoluautor komplexného vodohospodárskeho plánu Slovenska

 

* 02.05.1880 Liptovský Peter
† 28.12.1952 Bratislava
 

Životopis
 

V rokoch 1941 až 1952 pôsobil na Stavebnej fakulte SVŠT, bol členom prvého profesorského zboru SVŠT. V školských rokoch 1943/44, 1944/45 a 1946/47 zastával funkciu rektora SVŠT a v školských rokoch 1945/46,1947/48 a 1948/49 funkciu prorektora.

 

Okrem toho bol v rokoch 1941až 1950 prednostom Ústavu meliorácií, v rokoch 1947 až 1950 bol súčasne prednostom I. Ústavu staviteľstva a hospodárstva vodného a v rokoch 1950 až 1952 vedúcim Katedry melioračno-zdravotnej. Prof. Bella bol významným odborníkom v oblasti hydromeliorácií u nás, ale aj v Chorvátsku, kde dlhé roky pôsobil pred príchodom na SVŠT - najznámejšie je vodné dielo na riekach Karašica a Vučica.

 

Bol akademikom ČSAV a podieľal sa na konštituovaní SAV.

 

 

Mária Bellová / medicína

Mária Bellová

Mária Bellová 

prvá slovenská lekárka

 

* 10.11.1885 Liptovský Peter
† 20.11.1973 Príbovce

Vzdelanie
 

Mária externe študovala a v roku 1905 maturovala na gymnáziu v Banskej Štiavnici, na jeseň 1905 sa zapísala ako mimoriadna poslucháčka lekárskej fakulty na univerzite v Budapešti.
 

Životopis
 

Prijatie na fakultu nebolo jednoduché, pretože súdobá spoločnosť bola plná predsudkov a podceňovania spoločenskej úlohy ženy, a v lekárstve zvlášť. Jej pomohla intervencia otca u priateľa z mladosti prof. Antala Genersicha, rodáka z Trnavy. Potom bolo na fakulte 5 študentiek: Srbka, Rumunka, Židovka, Maďarka a naša Slovenka. Po troch úspešne zdolaných kolokviách bola v roku 1906 prijatá za riadnu poslucháčku lekárskej fakulty. Roky náročného štúdia priniesli zaslúžené ovocie a 26. novembra 1910 prebrala do svojich rúk ako prvá a jediná slovenská študentka na budapeštianskej univerzite lekársky diplom. V rámci popromočnej praxe pracovala v psychiatrickej liečebni v Pécsi, potom v Trenčíne, vďaka finančnej podpore matkinho brata mohla v rokoch 1911 - 1912 absolvovať študijné pobyty v Berlíne, Paríži a v Bruseli. V roku 1913 sa usadila na chirurgickom oddelení v rumunskom Tirgu Mures, kde v rokoch vojny pracovala ako vojenská lekárka. Po vojne ju pozval bývalý spolužiak Jozef Uram, primár chirurgického oddelenia v Košiciach, k sebe na oddelenie, kde ako sekundárna lekárka zostala pracovať 5 rokov. Rozvíjajúce sa bronchiektázie ju nakoniec doviedli do Dolného Smokovca, kde v rokoch 1925 - 1957 pôsobila ako lekárka, neskôr primárka v Ústave pre tuberkulózne deti. Zaslúžila sa a významnou mierou prispela k rozvoju lekárskej vedy na Slovensku v oblasti detskej tuberkulózy, skúmala nové dietetické a hygienické metódy liečenia tohoto ochorenia, zaoberala sa výskumom liečivých bylín pri liečení tuberkulózy kože a svojimi prednáškami i odbornými besedami prispela k rozvoju zdravotnej výchovy, v ktorej patrila medzi priekopníkov na Slovensku. Svoj život zasvätila službe chorým ľuďom, najmä deťom. Bola pre nich nielen lekárkou, ale koľkokrát i matkou, sestrou, poradcom, pedagógom, obhajcom či sudcom. Nezaložila si vlastnú rodinu a všetko, čo bolo v nej, odovzdala iným, tým chorým. Za celú svoju prácu bola ocenená vyznamenaním, v roku 1918 Pro patria et humanitatis a pri príležitosti 80. narodenín zlatým diplomom budapeštianskej lekárskej fakulty. Svoje posledné roky života prežila u synovca v Príbovciach, až do 20. novembra 1973, kým nezatvorila svoje oči navždy.

 

 

Ferdinand Čatloš / politici minulosti

Ferdinand Čatloš

Ferdinand Čatloš

generál, minister národnej obrany SR (1939-44)

 

* 17.10.1895 Liptovský Peter
† 16.10.1972 Martin

Vzdelanie
 

Základné vzdelanie nadobudol v rodisku, meštiansku školu navštevoval v Liptovskom Mikuláši, vyššiu obchodnú akadémiu v Kežmarku a v D. Kubíne, potom študoval na škole záložných dôstojníkov v Lučenci. Po vzniku ČSR absolvoval vojenské kurzy pre dôstojníkov v Prahe, Miloviciach, Košiciach.
 

Životopis
 

september 1915 ako kadet - ašpirant rakúsko-uhorskej armády padol do zajatia na východnom fronte
jún 1917 vstupuje do československých légií v Rusku, je práporčíkom, veliteľom čaty, roty a práporu.
1925-26 pracovník spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany
1926-27 zástupca čs. vojenského atašé v Budapešti, neskôr v štábnych funkciách v Spišskej Novej Vsi, v Hraniciach na Morave.
1927-30 frekventant Vysokej vojenskej školy v Prahe
október 1938 prednosta vojenskej kancelárie autonómnej slovenskej vlády a zástupca hlavného veliteľa operačných armád na Slovensku
1939 generál I. triedy a minister národnej obrany
marec 1939 buduje základy slovenskej armády, ktorá sa rozhodujúcou mierou zaslúžila na zastavení vojenskej agresie horthyovského Maďarska proti východnému Slovensku v tzv. Malej vojne.
1939 vedie po boku Nemcov ťaženie proti Poľsku, 1941 proti ZSSR
máj 1944 sa dostal do názorového konfliktu s Nemcami pre malý rozsah plnenia vojenských povinností Slovákov v prospech nacistov
1940-44 je autoritou nielen vo vojenských kruhoch, ale aj vo verejnom živote SR, pričom patril k najstabilnejším prívržencom prezidenta J. Tisu.
1944 vypracoval osobitný plán, tzv. Čatlošovo memorandum, podľa ktorého po priblížení sa Červenej armády k slovenským hraniciam mala byť na Slovensku vyhlásená vojenská diktatúra, súčasťou plánu bolo i uľahčiť vstup Červenej armády na Slovensko. Toto memorandum sa usiloval doručiť prostredníctvom ilegálneho vedenia KSS. Sprostredkoval lietadlo na doručenie memoranda, ktoré odletelo 4.8.1944 do Moskvy s delegáciou SNR, vedenou K. Šmidkem. Vedenie KSS a SNR zaujali k memorandu odmietavý postoj, pokladali ho za zaujímavé vo vojenskej časti, ale neprijateľné z politickej stránky. Po vypuknutí povstania 29.8.1944 pod nemeckým nátlakom vystúpil proti nemu v rozhlasovom prejavu, bol prinútený odzbrojiť bratislavskú posádku, no už 2.9. prešiel na povstalecké územie, dal sa ako jediný minister slovenskej vlády do služieb vodcov povstania, ktorí ho odmietli, ba neumožnili mu predniesť ani rozhlasový prejav, ktorým chcel vyzvať vojsko, aby sa pridalo k povstaniu. Po prechode k povstalcom bol zaistený a 13.9. dopravený na územie ZSSR, kde bol internovaný.
1947 Národný súd ho odsúdil na 5 rokov väzenia
1948 prepustený a zamestnaný ako úradník v Martine
 

 

 

Irena Jakubcová-Dérerová / medicína

MUDr. Prof. Irena Jakubcová-Dérerová

priekopníčka detskej kardiológie, lekárka, univerzitná profesorka

 

* 30.12.1910 Liptovský Peter

† 1995

Vzdelanie

1929 - 1935 Lekárska fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Životopis

Irena Jakubcová-Dérerová, priekopníčka detskej kardiológie na Slovensku Narodila sa 30. decembra 1910 v Liptovskom Petre ako jedna z deviatich detí tamojšieho učiteľa. K svojmu životnému cieľu sa v rokoch 1929 - 1935 úctyhodnou energiou prebíjala cez kondície a štipendiá na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po promóciách v roku 1935 nastúpila ako sekundárna lekárka v sanatóriu pre detskú tuberkulózu v Lučivnej, odtiaľ odišla v roku 1936 do Prahy na detskú kliniku prof. J. Brdlíka a prof. J. Švejcara, kde si pod ich odborným vedením osvojovala teoretické a praktické znalosti z detskej medicíny. Štátoprávne zmeny ju priviedli naspäť na Slovensko, kde v rokoch 1940 - 1945 pracovala ako praktická lekárka v Bratislave, po roku 1945 nastúpila ako odborná asistentka na Detskú kliniku Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Významný medzník v jej odbornej orientácii nastal v roku 1948, keď absolvovala študijný pobyt v Štokholme. Po návrate založila na bratislavskej detskej klinike kardiologickú poradňu a poradňu porúch dospievania, vybudovala diagnostickú stanicu pre kongenitálne srdcové poruchy a v spolupráci s pracovníkmi Povereníctva zdravotníctva aj Doliečovací ústav na Sliači, ktorý spočiatku sama viedla, neskôr pravidelne navštevovala a kontrolovala; položila základy dnešného detského kardiocentra v Dérerovej fakultnej nemocnici v Bratislave a detskej kardiológii sa začala venovať aj vo svojej klinickej praxi. V rokoch 1952 - 1974 úspešne viedla ako prednostka I. detskú kliniku, na ktorej zriadila výskumné laboratórium pre detskú kardiológiu a reumatológiu a školiace centrum pre Inštitút ďalšieho vzdelávania lekárov a farmaceutov pre detskú kardiológiu. V roku 1953 habilitovala na docentku a v 1962 bola menovaná za profesorku detskej kardiológie. Súčasne pracovala ako vedúca katedry starostlivosti o dieťa na Lekárskej fakulte UK. Pedagogickej činnosti sa venovala s veľkým zápalom, usmerňovala výučbu poslucháčov všeobecnej medicíny a vychovala viacero odborníkov v detskej kardiológii. Vo svojej klinickej a vedeckej praxi sa zameriavala predovšetkým na výskum fyziologických funkcií zdravého srdca novorodencov a dojčiat, ako aj ich patologickým zmenám, skúmala aj hemodynamickú adaptáciu novorodeneckej cirkulácie a juvenilnú hypertenziu. Výsledky svojej vedeckovýskumnej činnosti spracovala vo viacerých učebniciach pre vysokoškolské a postgraduálne štúdium, v odborných prácach a štúdiách, ktoré publikovala v špecializovaných odborných časopisoch. S jej vedeckovýskumnou a klinickou prácou úzko súvisela práca organizačná, ktorá mnohokrát presahovala rámec kardiológie. V roku 1946 založila Dojčenecký ústav v Bratislave, v ktorom niekoľko rokov dobrovoľne vykonávala lekársku starostlivosť a dozor, odborne usmerňovala Detský liečebný ústav pre astmatikov na Štrbskom plese a stala sa vedúcou reumatologického laboratória. Je len prirodzené, že taká odborníčka, akou bola prof. doc. Irena Jakubcová-Dérerová, nemohla stáť bokom od verejného a odborného života. Stala sa členkou Slovenskej pediatrickej spoločnosti, výboru Slovenskej kardiologickej spoločnosti, vedeckej rady Výskumného ústavu detskej psychológie a psychopatológie. Dostalo sa jej aj medzinárodného uznania a bola zvolená za čestnú členku Poľskej pediatrickej asociácie a za riadnu členku Európskej kardiologickej pediatrickej spoločnosti. Keď sa obzrieme naspäť za jej životom, určite sa neubránime obdivu nad jej životným výkonom. Ten je možné vysvetliť nielen jej nadaním, skutočným záujmom, túžbou po hľadaní a nachádzaní pravdy, ale hlavne etickou potrebou pomôcť chorým deťom.

V roku 2005 jej prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.
 

 

 

Martin Martinček / výtvarné umenie

JUDr. Martin Martinček

JUDr. Martin Martinček

umelecký fotograf

 

* 13.01.1913 Liptovský Peter
† 2.5.2004 Liptovský Mikuláš
 

Vzdelanie
 

1931 gymnázium, Prešov
1932 - 1937 Právnická fakulta, Univerzita Komenského, Bratislava
 

Životopis
 

Martin Martinček sa narodil v roku 1913 v Liptovskom Petre ako druhé dieťa v rodine staviteľa. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove, študoval v rokoch 1932 - 1937 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal aj doktorát.
V roku 1945 spoluorganizoval Povereníctvo spravodlivosti, neskôr Povereníctvo financií. Od nasledujúceho roku až do februára 1948 zastával funkciu prezidiálneho šéfa Úradu Predsedníctva Slovenskej národnej rady v Bratislave. V roku 1947 sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou.
Nový režim Martinčeka odsunul z verejného života. V júni 1951 bol pridelený ako robotník do tehelne v Liptovskej Ondrašovej, dnes mestskej časti Liptovského Mikuláša. Neskôr, kvôli zdravotným komplikáciám, pracoval na poliach Komunálnych služieb v Liptovskom Mikuláši, kde ho následne zamestnali ako plánovača. Martinčekove kontakty v štátnej správe pomohli predstaviteľom mesta i okresu získať rozvojové financie, hoci Martin Martinček, ako sám vravel, musel zostať „ v prítmí".
V rokoch 1955 - 1961 bol riaditeľom a zároveň jediným pracovníkom nového Múzea Janka Kráľa a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o jeho otvorenie. V tom čase sa už venoval umeleckej fotografii. Od roku 1957 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Na cestu profesionálneho umeleckého fotografa sa vydal ako 48-ročný, aj vďaka manželke Ester, renomovanej slovenskej maliarke a výtvarníčke.
Martin Martinček patrí k mimoriadnym a svojim dielom k najväčším slovenským umeleckým fotografom. Inšpirovaný ľuďmi a prírodou rodného Liptova vytvoril rozsiahle, často novátorské fotografické cykly. Už jeho prvá kniha Nezbadaný svet s veršami Laca Novomeského z roku 1964 vzbudila ohlas, zvlášť v zahraničí. V roku 1966 vyšla kniha Vám patrí úcta, postupne ďalšie: Svetlá vo vlnách (1969), Vrchári (1975), Hora (1978), Chvála vody (1981) a Čas slnka (2000). Na troch obrazovo-textových publikáciách spolupracoval s básnikom Milanom Rúfusom: Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988). Spoločne s Mariánom Pauerom vznikla publikácia Ako sa krúti svet (1995), bibliofília Chvála svetla (1998) a reprezentatívna monografia Martin Martinček (2003). Majstrove fotografie sú súčasťou vydania esejí Dalimíra Hajka Rozpätie dňa a noci (1992) a publikácie Daniela Šimka Si sneh (2005).
Martinčekove fotografické cykly inšpirovali tvorcu celovečerného dokumentárneho film režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta (1972), ktorý patrí k najúspešnejším a najoceňovanejším slovenským filmom.
Fotograf Marin Martinček zomrel z 1. na 2. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.

Ocenenia

1970 titul Zaslúžilý umelec
1970 čestný titul Excelencia FIAP Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP) v Berne
1989 Pamätná medaila zaslúžilého umelca Jozefa Sudeka
1998 Cena Martina Benku
2000 Čestný občan mesta Liptovský Mikuláš
2003 štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy
 

Tvorba
 

1964 Nezbadaný svet
1966 Vám patrí úcta
1969 Ľudia v horách
1969 Svetlá vo vlnách
1972 Kolíska
1975 Vrchári
1981 Hora
1981 Chvála vody
1988 Báseň o Kriváni
1995 Ako sa krúti svet
2001 Krása slnka
 

 

 

Pavol Vongrej / umenie a kultúra

PhDr. Pavol Vongrej CSc.

PhDr. Pavol Vongrej CSc.

literárny historik, editor a archivár, esejista, básnik

 

* 27.06.1935 Liptovský Peter

† 15.11.2001 Bratislava

 

 

 

Vzdelanie

1953 - Gymnázium M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši

1958 - Univerzita Komenského v Bratislave

Životopis

Narodil sa 27. júna 1935 v Liptovskom Petre v prostredí povestných liptovských murárov. Otec odchádzal v letnom čase na múračky, kým jeho matka Zuzana, rod. Kermietová ako roľníčka pracovala na políčku. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval na Gymnáziu M.M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši r 1953. Univerzitu Komenského v Bratislave ukončil r. 1958. R.1966 obhájil vedeckú hodnosť kandidáta literárnych vied, r. 1967 získal akademický titul doktor filozofie.

 

Od vstupu na pôdu Matice slovenskej sa ako literárny archivár so zanietením pustil do spracovania literárnych fondov rukopisných pozostalostí, pričom sa orientoval najmä na štúrovcov. Od písania článkov a štúdií sa prepracoval k autorstvu a realizácii knižných publikácií, s M. a. kováčom pripravil pamätnicu Z vôle ľudu zrodená(1963) a s A. Maťovčíkom publikoval Slovenská literatúra v rukopisoch(1963), samostatne vydal výbery z poézie štúrovcov Orol vták/1964/ a Keby si počul všetky tie víchrice...(1966). Tieto viac vedecko-editorské činy však zatienila jeho prvá knižne vydaná biografická esej Janko Kráľ, básnik-búrlivák(1966), pozornosť vzbudil aj rozsiahlou monografiou Dielo Sama Vozára (1967). K postave J. Kráľa sa vrátil štúdiou a výberom z jeho poézie v knihe Zažíhaj svetlá! (1969), o Sládkovičovej Maríne napísal esej Diamant v hrude...(1970).Pre svoje postoje k udalostiam rokov 1968 - 69 bol politicky diskriminovaný. V týchto dobách vychádzali Vongrejove práce bez udania mena. Tento osud postihol knižné výbery z tvorby J. Kráľa Poézia a Búrkam divým v ústrety (oba 1972), ako aj faksimile kroniky P. Dobšinského Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 a príručky M. Chrásteka Dejiny slovenskej reči a literatúry (obe taktiež 1972). Vydal štúrovské rukopisné zábavníky levočskej mládeže Živout (1974), Holubica (1977) a Považia (1979), zrekonštruoval bottovské fragmentárium pod názvom Bottova Čachtická pani (1978 ), pripravil knihu Zlomky z romantizmu (1982), v rámci celoštátnej evidencie inventára súpisy Literárne pamiatky v archívoch a múzeách SSR 1-2 (1982 - 84). V oblasti pokračujúceho bottovského výskumu vydal Listy Jána Bottu (1983), napísal ďalšiu pozoruhodnú biografickú esej Súdny deň básne. Príbeh Jána Bottu ( 1986 ). Zostavil 4. zväzok Diela Jozefa Škultétyho s podtitulom O romantizme (1987), na vydanie pripravil prednášky Ľ. Štúra v publikácii O poézii slovanskej (1987), edoval Sládkovičovu Marínu (1988), v knihe Ukojenie tôní (1988) nanovo predstavil poéziu S. Vozára, osobitný význam má jeho syntetická práca Literárna história v Matici slovenskej 1863-1963 (1988). Akoby symbolicky v predvečer novembrovej revolúcie sa vrátil k postave najrevolučnejšieho štúrovského básnika J. Kráľa biografickou esejou Syn sveta (1989).

 

Vydal Pamětnicu Ústawu slowenského v Břetislavě 1843/44 (1991), výber z poézie K. Kuzmányho Sláva šľachetným (1993), ale najmä dvojportrétnu biografickú esej Dvaja romantici. Prípad Janko Kráľ a Ján Botto (1994), na vydanie pripravil rozsiahlu básnickú skladbu M.M.Hodžu Matora a život jej autora priblížil v biografickej eseji Potomok galejí. Až v r.2000 vyšla druhá kniha pod názvom Vyhnanec: Prípad Michala M. Hodžu.

 

Dvadsiatimi štyrmi knižnými titulmi, okolo dvestovkou publikovaných štúdií a takmer päťstovkou článkov sa Pavol Vongrej včlenil medzi najplodnejších literárnych vedcov. Jeho prípad bol o to interesantnejší, že v ňom nešlo o kvantitu, no vyčnievala kvalita jeho prác, brilantne osvetľujúca najmä poéziu slovenského romantizmu, osobitne Kráľovu a Bottovu, od sprístupnenia komentovaných materiálov a prameňov z archívov, cez odborné a vedecké diela, až po popularizáciu, predovšetkým v jeho podaní nenapodobiteľného žánru biografickej eseje.

 

 

Vladimír Kostovič / umenie a kultúra

Vladimír Kostovič

slovenský herec

 

* 14.04.1926 Liptovský Peter

† 02.07.1997

 

 

Juraj Kello-Petruškin / umenie a kultúra

Juraj Kello-Petruškin

básnik

 

* 01.02.1844 Liptovský Peter

† 31.01.1898